Elixíry, čierne oči... II. - Vyštvanie

***Remus***

Unavene som si sadol za stôl.
„Každú chvíľu prídu. Lupin, dáš si kávu?“ spýtala sa ma Molly. Slabo som prikývol.
„Mal si nočnú?“ spýtal sa Kingsley. Zase som prikývol a zívol.
„Dumbledore má malé prekvapko,“ uškrnula sa Tonksová a sadla si vedľa mňa.
„Aké?“ spýtal som sa s nezáujmom.
„Uvidíš. Oboch nás to prekvapilo... A hlavne ten idiot,“ zatvárila sa kyslo a Kingsley horlivo prikyvoval.
Konečne vošiel aj Dumbledore a za ním ako zvyčajne Minerva, Snape a...
Skoro som vyvalil oči.
Za nimi išla Susan. Vyzerala naozaj krásne. Ako študentka bola nádherná, no to sa so súčasnosťou nedalo porovnať. Teraz naozaj dospela, bola krásne opálená, zvodná, so širokým úsmevom. Ledva som vnímal pár prvých Dumbledorových slov.
„Tak, dnes sme si poradu dali dosť skoro. Ale poteším vás, máme tu posilu našich radov. Susan predvčerom ukončila štúdium aurora, včera sa pridala k aurorom a dnes ide k nám.“
„Hm, dopredu plánované?“ uškrnul sa Mundungus. Prikývla.
„Už si tu bola, asi väčšinu poznáš, nie? Môžeme začať s poradou.“
...
„Sme dohodnutí,“ prikývol.
Nemohol som sa premôcť a zase som zívol.
„Porada sa skončila,“ kývol Dumbledore.
Pohľad som zase stočil k Susan sediacu medzi Snapeom a Minervou.
Tonksová sa jej hneď prihovorila. Tváril som sa, že spím s hlavou na rukách, ale pozorne som počúval.
„A čo ten druhý, čo s tebou prišiel, nepridá sa k nám?“ spýtala sa jej. Susan zabehlo (tiež dostala od Molly kávu).
„To by nebolo dobré,“ odvetila ticho.
„Priznávam, že to nie je práve sympatický človek,“ prikývla Nymphadora.
„Nesympatický je slabé slovo,“ ozvala sa Minerva.
Susan na ňu trochu vystrašene pozrela. Asi si to nik okrem mňa nevšimol.
„Ako to, že vlastne išiel s tebou?“ vyzvedala ďalej. Ona je fakt nemožná, nie je jej jasné, že je to Susan nepríjemné?
Vtedy sa k nim otočil Snape: „Ideme?“
„Hej, len,“ pozrela na mňa Susan, „potrebujem sa ešte porozprávať s... Remus, spíš?“
„Nespí, iba počúva,“ uškrnul sa Snape.
Zdvihol som hlavu a venoval mu odporný pohľad: „Nespím, oddychujem.“
„Ehm... Ideš?“ vstala zo stoličky a spýtavo na mňa pozerala. Snažil som sa ísť čo najpokojnejšie, ale horel som zvedavosťou, čo odo mňa môže chcieť.
Nasledoval som ju hore schodmi až do salónika. Pred tým, ako sme odišli z kuchyne, všimol som si naštvaný pohľad Snapea.
„O čo ide?“ sadli sme si a zvedavo som ju pozoroval.
„Vieš... Vieš ako sa premieňam počas splnu, nie?“
Spln, zase niečo s tým. Uh, a ja som sa...
„Áno.“
„Remus, v žiadnom prípade nechcem, aby si mal falošné nádeje, ale musím ti o tom povedať. Možno to bude fungovať, koniec koncov, ak si ochotný, môžem experimentovať ďalej,“ hovorila rýchlo.
„Už to povedz, Susan.“
„Celé dva roky som nemala ani pazúry, ani uši, zuby... Vymyslela som elixír, ktorý zabráni mojej premene.“
Sťažka som vydýchol: „To myslíš vážne?“
„Smrteľne. Remus, naozaj neviem, ako to bude s tebou...“
„Susan, ja... Neverím. Tento problém existuje celé storočia a nik-“
„Remus, doteraz žiaden človek, čo robí elixíry, nebol vlkolak. Nemali tú hnaciu silu. Vymysleli protivlkolačí elixír, aby znížili nebezpečie prenosu, na viac nemysleli,“ tvrdohlavo stála na svojom. Potom z plášťa vybrala fľaštičku.
„Nepokazí sa do splnu?“
„Nie, vydrží celý mesiac. Vypi to večer pred zotmením slnka. Za pokus nič nedáš. Ak to zaberie sčasti, ak dovolíš, mohla by som to skúšať ďalej.“
„Ako dlho ti trvalo, kým si vynašla toto?“ zamával som obsahom fľaštičky. Ani to nevyzeralo tak hnusne ako tamto...
„Rok. Približne.“
„Rok. Hm. Vyskúšam to, ale neviem, či chcem byť pokusný králik.“
Prevrátila očami: „Aj pre mňa by bolo ľahšie, keby som všetko skúšala na sebe. Je to hrozná zodpovednosť, skúšať to na niekom inom. Vieš, ak otrávim seba, dobre, svet o veľa nepríde, ale ak niekoho iného a práve teba... No, budem opatrná, to sa neboj.“
Prikývol som. Veril som jej.
„A Remus, vieš... Neviem, ale asi by si sa mal počal splnu zamknúť, aby... Neviem koľko vlkolačích schopností to zoberie a ja som po krvi nikdy netúžila. Tak pre istotu.“
„Samozrejme. S tým som rátal.“
„Tak ja idem, o jednej musím byť v práci, maj sa,“ kývla mi. Počul som, ako zbehla po schodoch a zastala.

***Susan***

„Už si sa s ním dorozprávala?“ zamrmlal Severus.
„Áno, môžeme ísť.“
„Kým si bola preč, diskutoval som s Albusom a Minervou.“
„O čom?“ spýtala som sa s obavou.
„Hádaj. A medzi tým poď do kuchyne.“
Nie práve nadšene som ho tam nasledovala.
„Susan, dosť sme sa rozprávali a máme plán, ako toho hlupáka vyštvať z hradu,“ usmiala sa na mňa rovno Minerva.
„Vyštvať z hradu?“
„O tri dni sa začína školský rok a o chvíľu prídu do školy všetci učitelia... Myslím, že nikto z nás by nebol nadšený, keby Tobey ostal na Rokforte,“ osvetlil to Dumbledore.
Predstava, že by pourážal aj zvyšok učiteľského zboru, nebola nijako príjemná.
„Odkedy bola na škole Umbridgerka, so Zloduchom vychádzame nejako lepšie... A ak dostane vyslovene od riaditeľa prosbu, aby mu čo najviac znepríjemňoval život, myslím, že to urobí naozaj rád,“ uškrnula sa Minerva (vážne sa uškrnula).
„Ale to je iba časť plánu. Hovorila si, že je veľmi žiarlivý, o čom sme sa už vlastne aj presvedčili,“ pokračoval Albus.
„Ako presvedčili?“
„Raňajky,“ ozval sa otec.
Cítila som, ako stále viac červeniem.
„Takže mu zahráme nejaké divadielko. Komu po nás ešte naozaj dôveruješ?“
„Remusovi,“ vyhŕkla som automaticky. Severus zaťal päste.
„No... To by šlo. Áno, Remus je vhodný kandidát. Zavoláš ho?“ pozrela sa Minerva na Severusa. Bez slova vstal a odišiel.
„Aké divadielko?“ nedalo mi.
„Ak uvidí, že ho podvádzaš, teda, že sa bozkávaš s niekým iným...“ kývol plecami Dumbledore.
Už som musela mať červené aj uši.

***Remus***

Je možné, že by som sa naozaj prestal premieňať? Jej slová boli viac ako logické.
Ale... Čo ak... A na čo by to bolo? To, že som vlkolak, sa nezmení, aj tak to mám v krvi. Došľaka! Prečo len...
Do salónika vošiel Snape.
„Ešte ste neodišli?“ vyprskol som. Už iba on mi chýbal ku šťastiu.
„Nie. Mám ťa zavolať dole.“
„O čo ide?“ vstal som, ale on sa mi postavil do cesty.
„Aby ti bolo jasné, Lupin, ak to využiješ, nepraj si ma!“
„O čom zas melieš?“
„Susan potrebuje pomoc, síce s takýmto riešením nesúhlasím, no nie je ani úplne hlúpe.“
„Čo by som mohol využiť na tom, že jej pomôžem?“
„Nehraj sa na sprostého, Lupin. Myslíš, že som nevidel, ako si sa na ňu pozeral? Nehovoriac o tej noci, keď nám riaditeľ vyčistil žalúdky.“
„Ak nájdeš svoj rozum, Snape, začni ho používať. Som starý ako ty, vlkolak a chudobný. Máš pocit, že by o mňa mala záujem tvoja dcéra?“
„Len na to nezabudni,“ precedil pomedzi zuby a odišiel. Namosúrene som ho sledoval.
Susan sa tvárila, akoby ju mali pochovať a bola celá červená. Iskričky z jej očí zmizli. Čo sa to deje?
„Kde ste boli tak dlho?“
„Prehodili sme pár priateľských slov,“ zavrčal som.
„Ako vždy... No dobre, kto mu to povie?“ spýtala sa Minerva.
„Ja nemôžem!“ Susan si skryla tvár do dlaní.
„Tak ja. Najprv by si mal vedieť, o čo ide... So Susan prišiel do Anglicka aj jej spolužiak Tobey Sabr. Je to hulvát, ako sme sa všetci presvedčili. Susan sa s ním chcela rozísť už pred rokom,“ začal Albus.
Ozval sa od nej nejaký neidentifikovateľný zvuk.
„Ale je to magor, nechce jej dať pokoj, je žiarlivý, majetnícky, otravný. A o tri dni začína školský rok, preto ho chceme z hradu čo najskôr dostať. Aby sme boli presní, Susan by s ním mohla ísť do nejakého hotela, no nechceme, aby odišla, aspoň kým si nekúpi dom. A už vôbec nechceme, aby sa jej do toho domu nasťahoval. Takže okrem iných znepríjemnení života, ktoré mu urobím ja, Minerva, Severus či Zloduch, chceli by sme ešte zahrať také malé divadielko. Nech mu tu len nie je zle, ale nech mu konečne dojde, že Susan o neho vôbec nestojí.“
„Ale on je hrozný žiarlivec, je schopný ťa aj zakliať,“ konečne si zložila ruky z tváre.
„Pôjdem so Sabrom a dohliadnem na neho,“ ozval sa Snape.
„No určite, ty by si mu akurát tak pomohol,“ vzdychla si.
„Pôjdem ja. Keď uvidí, čo má, môžeme ho z hradu vyhnať,“ kývol plecami Dumbledore.
„A čo má uvidieť?“ tušil som to, veľmi dobre.
„Aby ste sa bozkávali, ak to dokážete zahrať, vášnivo,“ Dumbledore vyzeral, že sa každú chvíľu rozosmeje.
Sánka mi spadla. Mám oslavovať, že asi... alebo sa desiť, či sa ovládnem?
„Si ochotný, zahrať to?“ spýtala sa ma vážne Minerva.
„Zbytočná otázka,“ odfrkol si Snape.
Aj keby som ju nemal rád a nechcel jej pomôcť, len aby som ho nazlosti, just idem do toho!
„Áno.“
„Aby to vyzeralo lepšie, Susan, môžeš povedať aj niečo typu: Vieš, Tobey, ja som sa aurorkou stala kvôli nemu, pretože povedal, že sa mu páčia, aj keď som nedúfala v to, že by so mnou niekedy niečo chcel mať. Ale teraz môžem byť konečne šťastná,“ Dumbledorovi vážne mykalo kútikmi úst a Susan blčala ako svieca.
„Najlepší je určite môj plán,“ mračil sa na mňa Snape.
„Jasné, ale ako by sme vysvetlili, že z ničoho nič zomrel? Okrem toho ho Susan určite nechce otráviť,“ venovala mu škaredý pohľad Minerva.
„Takže urobíme to zajtra pri večeri. Určite bude mať zase sprosté poznámky, poprípade môžeš Remusa pri jedle sledovať viac ako je normálne. Keď zase spustí svoje zvyčajné reči, vybehneš zo siene. Remus pôjde za tebou a keď to uvidí Sabr, bude chcieť ísť tiež. Trochu ho zdržíme a potom, možno aj všetci traja, pôjdeme s ním za vami. Uvidí vás, začne vyvádzať, Susan mu povie svoje a vyhodím ho.“
„Ale... On už pracuje na ministerstve, nie? Neurobí jej v práci problémy?“ nedalo mi.
„Prehodím pár slov s Grissom, že mám vážne podozrenie o lojálnosti pána Sabra. Nebude problém ho vyhodiť. Okrem toho mi písal, že sa mu vôbec nepáči,“ Dumbledore zamyslene sledoval Susan.
„Ak by dokonca dnes alebo zajtra urobil nejakú chybu a on by ho vyhodil kvôli tomu... Ešte namosúrený príde do hradu, uvidí naše divadielko, určite rýchlo zdupká,“ tešila sa Minerva.
„Ak vy dvaja, takí milí ľudia, ho chcete tak vyhodiť, musí byť fakt hrozný,“ poznamenal som.
„Je. Predstav si, že príde do hradu a hneď sa začne opíjať,“ prevrátila Minerva oči, u nej nezvyčajné.
„Odkiaľ to viete?“ ušlo Susan.
„Obrazy nemusia byť len pre okrasu.“
„Čo keby som mu namiešal elixír, aby sa mu vôbec nedarilo?“ navrhol Snape.
„To je dobrý nápad, on sa v elixíroch naozaj nevyzná,“ prikývla Susan.
„Ako dlho trvá príprava? Stihneš to do dnešného obeda?“ vyzvedal Dumbledore.
„Nie.“
„Tak mu to dáme na zajtrajších raňajkách.“
„A keby som mu to dala do pitia poobede?“ navrhla Susan.
„Dobre, skočím s tým na ministerstvo, keď to dokončím,“ súhlasil jej otec.
„Radšej ťa počkám v sále, aby si sa nemusel preukazovať,“ už sa trochu upokojila.
„Sme dohodnutí, Remus, príď zajtra na tú večeru,“ kývol mi Dumbledore.
„Samozrejme.“
„A nezabudni, čo som ti povedal hore, Lupin,“ ozval sa ešte Snape a odišli.

***Grissom***

„Poďte vy dvaja. Toto bude váš kút, pracovňa,“ ukázal som im na prázdnu kóju.
„Konečne,“ Sabr si vybral stôl naľavo a hneď k nemu prešiel. Cestou sa potkol a spadol.
Prekvapene som na neho pozrel. Taylorová pokojne (a bez nehody) prešla k svojmu stolu a mávla prútikom. Hneď sa jej polovica zdala krajšia, úhľadnejšia a možno i väčšia.
„Dobrý trik,“ kývol som hlavou. Aj on si rozhodol zmeniť svoje pracovisko – ale stôl mu začal horieť.
„Dávajte pozor!“ okríkol som ho. Taylorová mu uhasila stôl a dala ho do poriadku.
„To nič, pane, asi iba vstal zlou nohou. Dáte nám nejaký prípad?“
„Zatiaľ nie. Najprv by ste ešte mali trochu poznať naše zásahy...“
„Mám ho! Býva na Paddingtonskej uličke a asi je tam dosť ochranných kúzel, ale tie môžeme prelomiť,“ dobehol ku mne zase Potter.
„Pohotovosť! Všetci!“ skríkol som a schmatol prútik na stole. S Potterom sme vbehli do miestnosti, z ktorej sme sa mohli premiestňovať a zároveň sme v nej kuli plány.
Napochytro som rozdelil úlohy a dal povel na premiestnenie.

„Sabr! Ku mne, do pracovne, hneď!“ treskol som za sebou dverami. Pohľad mi padol na list na stole. Od Dumbledora. Tak to mu nedarujem, že mi sem takého idiota poslal! Otrávene som otvoril list.

Milý William!

Je mi ľúto, že ti to musím oznámiť, ale obávam sa, či je pre tvoj zbor bezpečné, aby v ňom pracoval pán Sabr. Ráno veľa nechýbalo k tomu, aby zbúral polovicu hradu nehovoriac o jeho neslušnosti.
Moja rada znie: Zbav sa ho ešte pred tým, ako ho vyhodím ja, inak to budeš mať ťažšie. A ja ho vyhodím dnes večer.
Predpokladám, že teraz ti už robí problémy... Ak sa nepolepší ani zajtra, vyhoď ho, bez okolkov. Ja viem, že máš málo ľudí, no radšej menej, akoby mal jeden hlupák ohroziť celú akciu.
Ale prejdime k príjemnejšej téme. Čo hovoríš na Taylorovú? Odporúčam ti, aby si sa na ňu spoliehal so všetkými elixírmi, ktoré potrebujete. V tomto je profík, čo uznal dokonca aj Severus (a dobre vieš, aký to je hundroš).
Musím povedať, že som hrdý, že u mňa Susan skončila stredoškolské vzdelanie. A rozprával som sa so starým Abbym Mosarom – vedúcim oddelenia aurorov v Egypte. Hovoril, že veľmi dobre vie, ako ktorí študenti ukončili skúšky, dokonca ich sám skúšal zo súbojov. Bol neuveriteľne sklamaný, keď zistil, že u nich nechce Susan ostať. Nečudujem sa mu.
Nezabudni na moju radu...

S pozdravom
Albus Dumbledore

Samozrejme, súhlasí so mnou...
„Som tu, pane,“ doklopýtal ku mne.
„Vy nehorázny hlupák! Ohrozil ste akciu a mojich ľudí! Ak sa vám to stane ešte raz, tu ste skončili, rozumeli ste mi?“
„Áno, pane.“
„Vypadnite, pretože sa obávam, že na vás zaútočím!“
Odišiel.

Ešte ten deň, ale už je večer...
„Vy! Dvaja moji ľudia skončili v nemocnici a to len kvôli vám! Máte padáka a buďte rád, že vás nežalujem! Nebyť toho, že Taylorová tesne stihla toho chlapa chytiť, strčím vás aj do väzenia!“
S vysoko zdvihnutou bradou odišiel z mojej pracovne. Išiel som sa pre istotu pozrieť, ako mu ide balenie.
„Ideme, Susan!“ okríkol svoju kolegyňu.
„Zbláznil si sa? Ja tu mám prácu!“
„Ale mňa vyhodili, takže môžeme odtiaľ odísť.“
„Mňa odtiaľ ani nehne! Choď do hradu, porozprávame sa potom!“
„Potom? To tam mám vydržať ešte aj s tým čudami, ktorých voláš profesori?“
„Tobey!“ zúrila.
Došiel som k ich časti.
„Sabr, okamžite odtiaľ vypadnite a neotravujte pracovníčku tohto oddelenia!“ vyrútil som sa na neho. Vytiahol prútik, ale bývalá kolegyňa ho už odzbrojila. Od obidvoch prútikov.
„Ideme, Tobey, odprevadím ťa preč,“ vyprskla a štuchla do neho, aby išiel.
„Magor,“ uľavil som si.
„Určite je rada, že sa ho zbavila,“ poznamenala vedľa mňa Grangerová.
„Áno. A mne vychádza počet aurorov. Slečna Grangerová, odpojíte sa od pána Pottera a Parkerovej?“
„Pán Grissom, Salma je jej spolužiačka a boli kamarátky, nebolo by lepšie, keby som ostala s Harrym?“
„Pre mňa za mňa. Parkerová! Máte partnera!“
„Skvelé. Susan, nemýlim sa?“ so širokým úsmevom k nám prišla.
„Áno. Aj keď uvažujem, či by nebolo lepšie, keby ste obe mali partnera muža...“
„Nezabúdajte, že nás nemáte podceňovať!“
„Ja vás nepodceňujem. Obe pohlavia majú svoje kvality a ich spojenie môže byť výhodnejšie.“
„Takže ako to bude?“
„Tu som, pane,“ dobehla trochu zadychčaná Taylorová.
„Mám tu konečne párny počet, takže uvažujem nad tým, ako to bude s vašimi partnermi. Hm. Grangerová ostane s Potterom, oni sú dobrá dvojka. Kto tu nevychádza najlepšie? Samozrejme... Parkerová, vychádzate so strýkom dobre?“
„Nie,“ odmietla razantne Salma, „je hádam taký odporný ako starý Snape, človek nikdy nevie, čo mu sadlo na nos.“
„Mne by sedel, pane,“ ozvala sa Taylorová.
Tá ženská má odvahu! Sama sa odvážiť pracovať s ním, to tu nechce nik. Je to síce skvelý auror a je na neho vo dvojke určite spoľahnutie, ale dokáže byť príšerne nevrlý a človek nikdy nevie, čo ho štve. Za starých čias, keď bol ešte jeho partner Confider, nebol až taký zatrpknutý, ale po jeho vražde... Boli to veľmi dobrí priatelia ešte z detstva. Pravdepodobne sa obviňoval z jeho smrti. No nemal na to dôvod, Confidera chytili a zabili vlkolaci, nemal najmenšiu šancu, proti takej presile. Ale nevzdával sa do poslednej chvíle, miesto boja to dokazovalo. Z neho však neostalo nič, iba pár krvavých škvŕn. Škoda ho, bol to vynikajúci auror. A tiež mal výcvik z Egypta, ako Taylorová.
„Ste si istá, Taylorová? Parker je... Tvrdohlavý.“
„Nemajte obavy, ona vychádzala dobre aj so Snapeom,“ mávla rukou Salma.
„No, dobre ako dobre, ale určite lepšie ako moji spolužiaci,“ slabo sa usmiala.
„Nedoučoval vás náhodou Snape aj po konci roka?“
„Áno, egyptčinu, keďže som mala ísť študovať tam.“
„No, ak ste ho prežili aj počas prázdnin, s Parkerom budete vychádzať. A Parkerová bude s Chanom. Parker! Chan!“
Obaja vyšli zo svojej kóje. Zjavne boli zase rozhádaní.
„Keďže ste o to niekoľko krát žiadali, máte zmenu partnerov. Parker bude tuto so slečnou Taylorovou a Chan s Parkerovou. Má niekto nejaké námietky?“
„Ja,“ ozval sa Parker, „tá malá vôbec nevyzerá, že by vedela vydržať čo len jeden poriadny čarodejnícky súboj. Ako mi bude kryť chrbát?“
„Chcete si ma vyskúšať?“ odvážne vysunula bradu.
Chan s Parkerovou si už potriasli rukami a zjavne dúfali, že budú spolu.
„Ah, Parker, vy ste otrava. Všetci chvíľu nevychádzajte z kojí, máme tu menší duel!“ zakričal som a naznačil všetkým, aby ustúpili.
„Odpočítam vás. Jeden, dva tri!“
Obaja súčastne vykríkli Expeliarmus. Taylorová nemala problém sa zaklínadlu vyhnúť, Parker musel vyčarovať narýchlo ochrannú stenu. Ten čas využila ona aby na neho vystrelila Petrificus totalus...
Súboj trval celých desať minút a nakoniec vyhral Parker.
„Be-riem-ju,“ dychčal.
„Konečne,“ vydýchol som si.
***Remus***

S ťažkým srdcom som sa premiestnil pred Rokfortskú bránu. Zdvihol som pohľad až k jej vrcholu.
Bol to dobrý nápad?
Brána sa predo mnou otvorila.
Možno som nemal súhlasiť.
Prešiel som ňou.
Možno to dopadne katastrofálne.
Zatvorila sa za mnou.
Zistím, o čo všetko prichádzam.
Rokfortský hrad sa predo mnou týčil hrdo ako vždy.
Nikdy neštekli spiaceho draka. Zobudí sa a zošle na teba pravé peklo.
Rýchlo som kráčal po vlniacej sa tráve a nespúšťal oči z hradu. Slnko pomaly sadalo za kopce, stmievalo sa a vzduch chladol.
Keď zistím, aké je to byť v jej prítomnosti, budem mať väčšie problémy ovládať sa. Aspoň jediný raz. Síce úplne inak, akoby som chcel, nezáväzne, nie naozaj, ale predsa. To je to najlepšie, čo mi život ponúkne, tak prečo to neprijať?
Zaklopal som na obrovitánske dvere. Otvorila mi Minerva a kývla na mňa.
„Trvalo ti to, Lupin. Ale aj Susan meškala,“ doviedla ma do obrovskej siene. Za dlhým učiteľským stolom boli voľné ešte dve stoličky. Ďalšie dve práve obsadil mladý, celkom pohľadný muž s tou najkrajšou ženou sveta.
To mi teda vybrali miesto! Minerva si automaticky sadla k Dumbledorovi, kým ja som mal sedieť medzi otcom s dcérou... Och joj. Otca neznášam a dcéru milujem, aká to irónia!
Venovala mi krátky, no čarovný, úsmev a otočila sa k druhému mužovi vedľa nej.
„To je kto?“ začul som ho.
„Asi by som vás mala predstaviť,“ povedala zvučne.
„Remus, toto je Tobey Sabr. Tobey, predstavujem ti Remusa Lupina, naozaj skvelého čarodejníka. Jeden rok tu dokonca učil Obranu proti čiernej mágií.“
Príjemne mi padlo, ako ma nazvala, aj keď som dobre vedel, že je to iba kvôli naštvaniu toho druhého. Myslím, že iba kvôli divadielku si Snape odpustil typickú poznámku: A nespýtate sa ho, prečo len jeden rok?
Sabr sa netváril, že by mi chcel podať ruku, takže ani ja som sa k tomu nejako nehlásil.
„Remus je tu na moje pozvanie. Tiež mu Susan počas tých troch rokov veľmi chýbala,“ pousmial sa riaditeľ. Hneď ho prepálili dva nevraživé pohľady – Sabra a Snapea.
„Tak aké to tam vlastne bolo?“ spýtal som sa Susan, akoby sme sa ešte nevideli.
„Bez ľudí ako sú Angličania skvelé,“ zahundral Sabr. Okázalo som to ignoroval (Merlin oplať Snapeovi, že ma tak dobre svojimi poznámkami vycvičil), ale Susan na neho nepekne pozrela a zase sa obrátila ku mne.
„Ak odmyslím občasnú až neznesiteľnú horúčavu, je Egypt jedinečný. Neveril by si, koľko tam toho čarodejníci urobili! Technicky sa skoro vyrovná Londýnu, no napriek tomu tam ľudia vedia skvelo prežiť. A myslím, že práve preto je tam výcvik aurorov najlepší.“
„Ty nevieš krátko odpovedať, že?“ oboril sa na ňu Sabr mimoriadne odporným tónom.
Podo mnou a pod Snapeom zavŕzgala stolička, ale Minerva skríkla: „Páni, pokoj! A seďte.“
Keby som mal rozhodnúť, kto má viac nervy, či ja, alebo Severus, nerozhodnem sa. V oboch to vrelo.
Chvíľu bolo nepríjemné ticho. Susan sa na mňa pozrela a zase sa usmiala. Hrá to skvelo, len čo je pravda. Úsmev som vrátil.
„Nevyškieraj sa, idiot!“ vyprskol Sabr.
„Tobey, buď ticho!“ precedila rozzúrene pomedzi zuby.
„Dobre vieš môj názor na toto všetko! Mali by sme z tohoto odporného Anglicka vypadnúť. Všetko, čo z neho vzíde, je na hovno.“
„Tobey, moja matka bola Angličanka-“ vrčala. No, možno nemá vlčie hlasivky, ale napodobňovať ich vie!
„Asi si po otcovi,“ ani ju nenechal dohovoriť.
„-a aj môj otec je Angličan,“ v očiach sa jej nebezpečne blýskalo.
„Gény sú nič.“
„A ak raz v budúcnosti otehotniem, moja dcéra sa narodí tu.“
„Hovoril som ti, že chcem mať syna,“ povedal s plnými ústami.
„Ale ja som nepovedala, že to dieťa bude tvoje! Také svinstvo by som mu neurobila, mať za otca teba!“ hodila po ňom obrúsok a ponáhľala sa preč.
„Krava sprostá,“ odfrkol si. Stolička sa prevrátila, ako som sa rýchlo postavil. Nebola jediná.
„Ty choď za ňou, ja to vybavím,“ usmernil ma Snape.
S najväčším možným opovrhnutím som prešiel okolo neho a ponáhľal sa za Susan. Mám pocit, že toto nebolo fingované.
„Kam ideš, ha?!“ ozval sa za mnou Sabr. Otočil som sa a zahliadol som, ako Snape naozaj trefne zasiahol toho debila do nosa.
Musím mu poblahoželať! Vyšiel som zo siene a obzeral sa po nej. Stála v tmavom rohu a pokúšala sa to predýchať. Prešiel som k nej.
„Susan, asi nemáme veľa času.“
Otočil sa ku mne a slabo usmiala: „Samozrejme.“
„Rozmýšľal som... Videla si niekedy muklovský film? No, keď herci hrajú, v skutočnosti sa medzi nimi nič neodohraje. Proste iba stoja tak, že to vyvoláva ten dojem. Nechceš radšej tak?“ spýtal som sa pre istotu, čo ak náhodou naozaj nič so mnou nechce mať?

***Susan***

Nie, Remus, už si to sľúbil, nevyvlečieš sa z mojej jednej možnosti ako ťa pobozkať bez toho, aby si mi povedal, že nie si pre mňa vhodný.
„Nie,“ záporne som zakývala hlavou.
„Ako chceš...“
„V tej tme nás neuvidí,“ chytila som ho za ruku a potiahla bližšie k svetlu. Zazdalo sa mi, že už počujem kroky. Rýchlo som sa k nemu otočila a ešte raz sa mu pozrela do očí. Hráš to dobre, Remus...
Objala som ho okolo krku a pomaly sa priblížila. Naozaj sa mi zdalo, že v jeho očiach vidím vášeň a túžbu. Už som si bola istá, že počujem kroky. Trochu som sa nadvihla, kým on sa ku mne zohol. Pobozkal ma, tak krásne, tak úžasne, s takým citom...

***Remus***

Bolo to, ako som si predstavoval – niečo dokonalé. Bozkávala naozaj skvelo, akoby ku mne aj niečo cítila. Chcel som, aby sme tak mohli byť dlhšie a viac som si ju k sebe pritisol. Bozkávali sme sa naozaj vášnivo, akoby sme sa obaja až teraz prebudili zo zlého sna a toto malo všetko odohnať.
„SUSAN!“ zakričal ten hlupák a ja som sa od nej neochotne odtrhol. Ale držala ma za ruku.
„Ako si ma mohla podviesť? Ja ho zabijem!“ vrieskal. Stál vo dverách a za ním Snape, Dumbledore a McGonagalová. Prvý sa tváril nevraživo, zvyšní dvaja veselo.
„Prepáč, Tobey... Ale ja Remusa milujem,“ povedala mu s úžasnou vážnosťou.
„MILUJEŠ? Čo to táraš, miluješ mňa!“
„Keby si ma bol počúval, zistil by si, že som ti to nikdy nepovedala. Kvôli Remusovi som sa dokonca stala aurorkou, pretože povedal, že sa mu to páči... Celý ten čas som dúfala, že by ma možno chcel. A chce ma... Ak ma máš naozaj rád, teš sa, že som konečne po dlhom čase naozaj šťastná a nerob mi tu scény.“
„Nerob mi tu scény! To ani nemôžeš myslieť vážne! Ako môžeš milovať toho starého, odporného tupca, s mozgom červoplaza?“

***Susan***

„Mozgom červoplaza? To hovoríš o sebe? Keby si si ma aspoň trochu všimol, vedel by si, že k tebe nič necítim!“
„Nič necítiš, dokonca? A čo tie noci, ha?“
Pred Remusom nie!
„Spala som s tebou, iba keď som bola na mól spitá, tak prepáč, že si to nepamätám!“
„Ale zrazu je z teba nejaká chudinka! A tak si ma chcela!“
„ČO? Chcela som len, aby si ma naučil jazyky, to ty si chcel viac!“ zúrila som, príšerne.
„Len sa pred ním nerob!“
„Tak povedz mi jediný argument, ozajstný, že som s tebou chcela naozaj byť a z lásky!“
Zmĺkol. Dumbledore to hneď využil.
„Bolo by vhodné, keby ste odišiel. Veci vám zbalili škriatkovia.“
Nasupene si riaditeľa premeral. Ten sa teraz tváril vážne. Tušila som, čo príde.
V tej stotine sekundy vytiahol prútik, no moja intuícia ma pripravila a ja som ho už držala.
„Expeliarmus!“ skríkla som skôr, ako to stihol on. Prútik mu vyletel.
„Si odporná zmija!“
„Tak potom pre teba nie som dosť dobrá, vypadni!“
„Mňa nik vyhadzovať nebude, ja odchádzam sám!“
„Konečne!“ hodila som po ňom jeho prútik.
Odišiel. Vydýchla som si. Remus mi pustil ruku. Takže to naozaj iba hral. Neodvážila som sa na neho teraz aj tak pozrieť, po slovách, ktoré padli.
„Problém je vyriešený... Susan, asi si chceš oddýchnuť, čo? Pokojne bež. A my by sme mohli dovečerať,“ ťahal Albus Severusa a Minervu preč. Pomaly som smerovala k neďalekému gobelínu a dúfala, že niečo povie.

***Remus***

Neotočila sa... Chcel som niečo povedať, no nič mi neprichádzalo na jazyk. Keď došla ku červenému gobelínu, krátko na mňa pozrela. Akoby ma vyzývala.
„Susan?“ vyšlo zo mňa.
„Áno?“ prudko sa otočila ku mne.
„Ja... ehm... som rád, že ti už dá pokoj.“
Trochu sklamane prikývla: „Aj ja.“
„Asi už chceš mať od všetkých pokoj.“
„Od všetkých určite nie.“
Nemôže hovoriť zrozumiteľnejšie?
„Tak... Na elixír nezabudnem.“
Opäť prikývla a cítil som z nej čoraz väčší smútok. Nechcem, aby kvôli môjmu otravovaniu bola smutná...
„Idem, Molly čaká, kedy prídem. Vieš, chce ísť za deťmi,“ povedal som a otočil sa na odchod.

***Susan***

Chcel ma iba utešiť, byť slušný... To je, samozrejme, všetko. Potom čo najrýchlejšie odišiel. A s takou hlúpou výhovorkou. Molly mu určite nehovorila, aby sa ponáhľal. Ona je úplne iný typ.

1. Kapitola || 3. Kapitola

Odchod a... Články a... NekrológMalý náhrdelník s krásnym srdiečkomVlkolačie spoločenstvoFingovaná smrťChytenie a útekAko ju varujem?Dohováranie...ty na tom vôbec nič nezmeníš...MargateVyštvanie Návrat a zoznámenie s...